Naučil som sa dávať aj prijímať
V spoločenstve som zažil prijatie. Prijali ma tam takého, aký som. Je to pre mňa priestor, kde som sa naučil dávať aj prijímať. Rozvinul som svoje silné stránky a mnohým novým veciam som sa naučil.
Život sa mi zmenil. Spoločenstvo a ľudia v ňom mi pomohli zanechať starý život v nečistote, strachu a menejcennosti – a tak vďaka nim som sa mohol vydať na cestu každodenného dobrodružstva s Bohom.
Dávid, spoločenstvo Za Ním
Zamilovala som sa do otvorenosti priateľstiev a rodinnej atmosféry
Na začiatku mojej cesty s Pánom som žila takmer rok bez spoločenstva. Netušila som, čo znamená zdieľať svoje skúsenosti s niekým iným a myslela som si, že takto to má byť. Po tom, čo som sa stala súčasťou spoločenstva, som si odrazu nevedela predstaviť, ako by som opäť žila bez neho. Nevedela som a ani som nechcela premýšľať nad tým, kam by som sa dostala, keby nemám svojich ľudí, ktorí za mnou stoja a podržia ma vo chvíľach, kedy ja už nevládzem. A predsa sa to stalo. Prišiel čas, kedy som ďalší takmer rok kráčala len ja a Boh. A otvorene môžem povedať, že to bol ťažký rok. Človeku nie je dobré samému. Keď som opäť mala možnosť okúsiť silu spoločenstva, nanovo som sa zamilovala. Do otvorenosti priateľstiev, do rodinnej atmosféry, spoločných zážitkov a chvíľ a pocitu, že niekam patrím a že na to nie som sama. Čas bez spoločenstva ma veľa naučil a ktovie, možno sa opäť raz ocitnem v rovnakej situácii. Ale viem, že nechcem. Pretože dvom sa vždy kráča lepšie, keď idú spolu.
Veronika, spoločenstvo Efata
Žiť s Bohom sa nedá bez ľudí, ktorí chcú to isté
Do spoločenstva som začal chodiť počas strednej školy. Je to odvtedy už 15 rokov a som v ňom doteraz, pretože som sa rozhodol, že chcem žiť s Bohom. A zistil som, že sa to nedá bez ľudí, ktorí chcú to isté. Možno by niekto namietal, že sa to dá, ale ja by som to sám nedal. Minimálne nie do takej hĺbky a dlhodobo. Som totiž slabý. Ľahko sa nechám pohltiť okolnosťami a povinnosťami obyčajného života. Občas sa nadchnem, že Boh je super, ale na druhý deň nadšenie opadne a som zase tam, kde predvčerom. Potom spravím totálnu kravinu a som zo seba taký znechutený, že mám chuť život s Bohom vzdať. V týchto chvíľach je tu pre mňa moje spoločenstvo. S nimi môžem zdieľať svoje prežívanie, radosť aj smútok… A máme spolu veľa srandy… Povzbudia ma, keď to nedávam, usvedčia ma, keď idem mimo. Lebo sme sa dohodli, že ideme žiť s Bohom spolu, spolu ho chceme hľadať a spoznávať. A keď niekto nebude vládať, ostatní ho ponesú. Moje spoločenstvo je moja rodina, ktorej verím.
Peter, komunita Eben ezer
Nemám strach, že musím podať výkon a byť dokonalá
Pre mňa je spoločenstvo miestom, kde sa nebojím byť sama sebou. Najmä po tom, čo som začala aktívnejšie slúžiť, mi začalo spoločenstvo vytvárať viac a viac možností na to, aby som mohla realizovať svoje nápady a skúšať si veci, ktoré ma bavili… od písania, modlenia sa za druhých, plánovania a organizovania akcií, až k rozprávaniu do mikrofónu. A ako to zvyčajne býva, keď sa učíme niečo nové, v mnohých situáciách som zlyhala – väčšinou som sa nehorázne strápnila alebo som jednoducho iba v niečom urobila chybu. Napriek tomu, že zo sveta som bola zvyknutá na odsúdenie a nespokojnosť, v spoločenstve ma nikdy nič také nečakalo. V každej situácii, v ktorej som to potrebovala, ma ľudia zo spolča podržali – a zjavili mi tak veľakrát Božiu lásku, ktorá miluje bezpodmienečne. V spolči nemám strach, že musím podať výkon, alebo byť dokonalá. Viem, že sa môžem pomýliť, spadnúť, aj požiadať o pomoc. Byť taká, akou skutočne som, a byť stále prijatá. Viem, že sa môžem v slobode učiť, rásť a objavovať to, akou ma chce Boh tvoriť. A to je pre mňa nesmiernym darom, ktorý som nenašla nikde inde, iba tu.
Lenka, spoločenstvo Piar
Našiel som duchovnú rodinu a zázemie, bez ktorého je žiť vieru nemožné
Na vysokú školu som chodil v Trnave. Keďže mám rád modlitbu chvál, počas štúdia som chodieval na pravidelné Worship nights (chválové večery). Tam som prvýkrát stretol Noriku, teraz už moju manželku. Počas nášho chodenia navštevovala Nori stretká u Saleziánov v Trnave a ja som patril do spoločenstva v Zlatých Moravciach, odkiaľ pochádzam. Chceli sme však spoločne rásť, modlili sme sa a zvažovali, kde by sme mohli nájsť náš duchovný domov. V Trnave a okolí je veľa otvorených spoločenstiev, takže to nebolo jednoduché rozhodovanie. Raz večer mi Norika povedala, že vníma, aby som ja rozhodol, kam pôjdeme a táto jej dôvera ma povzbudila a dala mi veľkú slobodu v hľadaní a výbere spoločenstva. Nakoniec som rozhodol, že sa staneme členmi komunity Eden v Seredi. Líder nášho spoločenstva Martin sa stal mojím duchovným otcom a dobrým priateľom a neskôr spolu s manželkou krstnými rodičmi nášho syna. Vďaka spoločenstvu sme našli našu duchovnú rodinu, hlboké priateľstvá a zázemie, bez ktorého je žiť vieru a učeníctvo takmer nemožné.